Šimon Tóth vždy sníval o futbalovej kariére, no napokon zakotvil pri maliarskom plátne. Jeho dielo Úsečka, ktoré zachytáva nostalgický pohľad na krajinu, získalo uznanie aj v prestížnej súťaži Maľba 2024. Hoci sa samotným maľovaním zatiaľ neuživí, netlačí na to – tvorba mu prináša radosť. „Niekedy som rád, keď si môj obraz nikto nekúpi, pretože mi svojim spôsobom robí radosť,“ hovorí v rozhovore.
V rozhovore so Šimonom Tóthom sa dozviete:
- aké boli jeho maliarske začiatky,
- ako ho ovplyvnil panelákový život na košickom sídlisku,
- čo na jeho tvorbu hovoria odborníci,
- ako vyzerajú bežné dni mladého maliara,
- v čom vidí význam súťaže Maľba pre mladých maliarov.
Aké boli vaše začiatky? Vedeli ste odmala, že chcete pôsobiť v umeleckej sfére?
Môj otec je maliar, a odkedy si pamätám, inšpiroval ma k tomu. Popri škole som navštevoval základnú umeleckú školu, kde som si k maľovaniu začal vytvárať vzťah. Nebral som to však ako finálnu destináciu. V tom čase som túžil stať sa futbalistom.
Dodnes si spomínam, ako som si kopal loptu pred bránou domu starých rodičov, ktorí žili na dedine. Mal som k tomu veľmi blízko. Napriek tomu som si pri výbere strednej školy zvolil namiesto športového gymnázia umenie – odbor propagačného výtvarníctva.
V neskoršom veku som bol aj rád, že som sa tak rozhodol, keďže pre zdravotné problémy som sa musel futbalu vzdať.
„Minulý ročník súťaže som chcel vynechať, pretože obrazom som si nebol vôbec istý. Na poslednú chvíľu ma však presvedčila spolužiačka. Prihlásil som sa v posledný deň pred uzávierkou súťaže.“
Po strednej škole ste pokračovali na Akadémii umení v Banskej Bystrici. Ako ste si zvykali?
Som introvert, mám rád pokoj a svoje súkromie. Banská Bystrica mi to ako mesto ponúkala. Mladý človek sa prirodzene obáva, či zvládne nové výzvy a zmenu prostredia. No komunita mladých umelcov, do ktorej som sa tu dostal, mi s tým pomohla.
Veľmi ma bavilo študovať a s ľuďmi okolo mňa diskutovať o umení. Hneď na začiatku som si nakúpil všetky možné umelecké časopisy súčasného výtvarného umenia. Boli plné odborných slov, ktorým som vtedy veľmi nerozumel. Niekedy som si musel prečítať ten istý text aj trikrát.
Odborná literatúra mi však veľa dala v neskoršom štúdiu i pri písaní umeleckých textov.
Minulý rok ste sa dostali medzi trojicu víťazov súťaže Maľba, ktorú každoročne vyhlasuje Nadácia VÚB. Prekvapilo vás to?
Vôbec som s tým nepočítal. Predošlé ročníky som posielal svoje maľby do súťaže pomerne suverénne. Bol som na ne pyšný, no ani raz som sa nedostal medzi finalistov. Minulý ročník Maľby som chcel vynechať, pretože obrazom som si nebol vôbec istý.
Na poslednú chvíľu ma však presvedčila spolužiačka Monika Hurajová. Obraz s názvom Úsečka sme prihlásili v posledný deň pred uzávierkou súťaže.
Spomeniete si ešte, za akých okolností ste ho maľovali?
Bolo to koncom štúdia v Banskej Bystrici, keď ma kamarát zavolal do ateliéru, aby sme išli niečo namaľovať. Bol to asi jediný obraz, ktorý som namaľoval spontánne, bez skicovania.
V posledných rokoch sa intenzívne venujem téme domu a domova. Napadla mi úsečka ako definícia začiatku a konca. Symbolizuje dom, ktorý možno interpretovať aj ako životnú cestu a hľadanie domova.
Čo pre vás znamená domov?
Dom sú korene, štartovacia čiara i hodnota, ktorá ovplyvňuje naše neskoršie fungovanie vo svete. Neviem, či mám pojmy dom a domov úplne oddelené. Spájajú sa mi predovšetkým s pokojným miestom a so súkromím.
Ako dieťa som veľmi rád trávil čas na dedine v záhrade u babky a dedka, kde som sa cítil najslobodnejší. Bolo to v kontraste so sídliskovým životom v paneláku, kde má človek málokedy súkromie.
Vždy ste vnímali tento rozdiel?
Azda najviac som to precítil počas pandémie, keď som týždne trávil zamknutý v byte a nedalo sa ísť von. Žiť v uzavretej kapsule medzi štyrmi stenami bolo frustrujúce. Snažil som sa vytvoriť si nejaké miesto, no uvedomil som si, že keď pozerám z okna, všade naokolo vidím len samé paneláky a závan bývalého režimu.
Predstavte si, že okolo vás je tridsať rokov to isté panelákové prostredie – človeka to sužuje.
Nemecká historička umenia a kurátorka Katharina Schilling o vašej maľbe povedala, že z nej cítiť istú samotu, odcudzenie a pocit, že ste uprostred ničoho. Čo na to hovoríte?
Potešilo ma, že to konečne niekto čítal tak, ako by som to chcel povedať ja, ale nedokázal som to opísať slovami. Dom mi ponúka pevný základ, ktorý sa nedá odtrhnúť a dať od seba preč. V procese tvorby som začal premýšľať, kde sú moje korene a aký základ mi dáva rodinné zázemie.
Pochybujete o sebe niekedy?
Moje pochybnosti sú skôr spojené s procesom maľby. Maľujem, kým nie som spokojný. Po dokončení obrazu sa často pýtam sám seba, či to bol dobrý motív alebo či som ho mohol namaľovať inak. Občas len tak týždeň stojí a „komunikujem“ s ním, až sa utvrdím, že som to namaľoval dobre.
Niekedy som aj rád, keď môj obraz nikto nekúpi, pretože mi svojím spôsobom robí radosť.
Nikola Šušovicová patrí medzi mladé maliarske talenty, ktoré na seba tento rok upozornili v súťaži Maľba 2024. Medzinárodná porota ju ocenila za finálovú maľbu Odborník, ktorou reaguje na aktuálnu realitu v našej krajine. Predstavuje ňou jeden z klasických stereotypov – znalca, špecialistu, ktorý všade bol, všetko videl a do všetkého sa rozumie. Laureátka Maľby sa vo svojej tvorbe dotýka aj témy alkoholu a jeho spoločenskej funkcie. Napriek tomu sa k svojim postavám snaží pristupovať citlivo a empaticky.
Dá sa maľovaním uživiť?
Mne sa to zatiaľ nedarí. Možno je to aj tým, že na to príliš netlačím. Hneď po škole som sa s priateľkou presťahoval do Bratislavy, kde som sa zamestnal v komerčnej sfére. Bol to síce stereotypný život v ruchu veľkomesta, ale naučilo ma to samostatnosti a komunikácii. Keďže som primárne pracoval, takmer rok som nič nemaľoval, čo bolo pre mňa veľmi frustrujúce.
Momentálne sa venujem maľovaniu a grafickému dizajnu, ktorý ma živí.
Ako teda vyzerajú vaše dni?
Ráno začínam kávou, vyprevadím priateľku do práce a venujem sa svojim povinnostiam. Okrem dizajnu veľa skicujem, čo ma neuveriteľne baví a dokážem tým tráviť celé dni. Keď mám dobrý deň, vyberám si skicu, ktorá ma osloví, a začnem maľovať.
V hlave už dlhšie nosím jeden obraz, na ktorý však potrebujem väčší priestor, aby som si mohol roztiahnuť dvojmetrové plátno.
V čom vnímate význam súťaže Maľba?
Súťaž Maľba má veľký význam, pretože je jediná svojho druhu v česko-slovenskom priestore na podporu mladých maliarov. Pokojne by sa mohla rozrásť aj o ďalšie kategórie, čo by možno pritiahlo viac umelcov. Oceňujem, že sa v nej každoročne striedajú zaujímavé mená porotcov zo Slovenska i zo zahraničia. Práve tým je výber diel každý rok iný. Zároveň prináša priestor, aby sme mohli diskutovať o význame mladej maľby a jej odkazov pre spoločnosť.
„Po dokončení obrazu sa často pýtam sám seba, či to bol dobrý motív alebo či som ho mohol namaľovať inak. Občas len tak týždeň stojí a „komunikujem“ s ním, až sa utvrdím, že som to namaľoval dobre.“
Ktorí maliari inšpirujú vás osobne?
V istom období som sledoval mnohých maliarov, no chcene či nechcene som niečo z ich tvorby preberal. Preto sa dnes oveľa radšej inšpirujem umelcami mimo svojho odboru.
No asi najviac ma ovplyvnil Rasťo Podhorský, ktorý sa venuje figurálnej maľbe. Doteraz vzhliadam k jeho obrazom, koloritu i obsahu.
