Uprostred monokultúrnej púšte v okrese Zlaté Moravce sa nachádza trojhektárová Rodová ekofarma Irija. Farmár Adam Páleník ju obhospodaruje aj s využitím princípov permakultúry, vďaka čomu sa stala malým ostrovom pre pôvodné živočíchy. Najnovšie na nej vysádzajú staré československé odrody ovocných stromov a podporných drevín, vďaka čomu vznikne stromová alej pre návštevníkov zo širokého okolia.
Adam Páleník sa už niekoľko rokov snaží, aby ekofarma poskytovala podmienky pre pôvodnú faunu a flóru, ktorá je typická pre vidiek. Spočiatku chcel zabezpečiť svoju rodinu a blízkych zdravými biopotravinami, aj preto dostala prívlastok rodová. Napokon z nej vznikla komunitná farma, ktorá sa pretransformovala do občianskeho združenia. Odberatelia z nej dostávajú zeleninu, ovocie i mäso. Kúpou produktov tak podporujú nielen farmu, ale aj okolitú prírodu a návrat pôvodných druhov rastlín a živočíchov späť do prírody.
Súčasťou aleje bude aj náučný chodník
Cieľom ekofarmy nie je iba produkcia ovocia a zeleniny. Farmár jej koncept posúva ďalej. Jeho víziou bolo vysadiť alej, ktorá by sa stala domovom pre čo najviac rôznych druhov stromov a mohli by ju navštevovať ľudia z blízkeho i ďalekého okolia. Do budúcna v nej plánujú vytvoriť aj náučný chodník, v rámci ktorého bude pomenovaná každá rastlina a strom, ktoré sa v nej nachádzajú.
Vďaka envirograntu z Nadácie VÚB v aleji vysadili 80 starých československých odrôd ovocných stromov a v rovnakom množstve aj rýchlorastúce a podporné dreviny. Pribudlo aj 40 nektárodajných stromov a kríkov či bobuľové ovocie.
„Naša farma sa skladá z dvoch miest. Jej srdce tvorí polhektárový pozemok okolo domu a za ním je trojhektárové pole, kde sú tri biopásy a polia. V strednom biopáse sme vysadili klasické stromy, ako slivka, jabloň, hruška, či menej známe, ako oskoruša, jarabina, mišpuľa či dula, ktoré dnešná mladá generácia už ani nepozná,“ vymenúva Adam Páleník. Ďalšie podporné dusík viažuce a rýchlorastúce stromy budú tieniť ovocným a pomáhať im v raste. Zároveň budú poskytovať dostatok potravy pre hmyz, opeľovače i hospodárske a divožijúce zvieratá, ktoré požierajú škodcov.
Ekofarma je podľa neho dôkazom toho, že nie je vždy nutné vymýšľať nové prístupy. „Vzájomná spolupráca stromov poskytuje tieň, útočisko hmyzu i divej zveri a dokonca zachytáva vodu, ktorá by sa inak v horúcom lete vyparila. Stromy si vďaka tomu môžu udržať svoju produkčnú schopnosť aj počas rôznych výkyvov počasia, či už bude teplo, alebo zima,“ konštatuje farmár, ktorý sa snaží o čo najväčšiu biodiverzitu v monokultúrnej púšti.
Ekofarma je v širokom okolí unikátnym miestom plným diverzity. Poskytuje bohatý priestor opeľovačom a rôznym druhom cicavcov, ktoré tu nachádzajú svoje ležoviská. Zvieratá z celého chotára sa tu schádzajú najmä v noci, keď sa na farmu chodia najesť. „Zaznamenali sme tu rozmnožovanie srniek i bažantov, svoje miesto si tu našli aj zajace. Spomedzi hmyzu sa tu vyskytuje zákonom chránený drevár fialový, vidlochvost feniklový, tesárik, roháč, nosorožtek či modráčik, ktoré v širokom okolí nenájdete,“ vysvetľuje Adam Páleník.
Mladý farmár rozvíja dedičstvo predkov
Príbeh ekofarmy siaha oveľa ďalej. Začal sa písať pred desiatimi rokmi, keď sa Adam po štyroch rokoch rozhodol vrátiť z Holandska späť na Slovensko. Dôvodom bola práca, ktorá ho nenapĺňala. V cudzine sa však dostal ku knihám o permakultúre. Pri ich čítaní sa vždy nadchol a predstavoval si, čo všetko by sa dalo vďaka udržateľnému prístupu urobiť.
„V tom čase ešte žila moja babka, ktorá mala veľký polhektárový pozemok s rodinným domom a hospodárskym dvorom, priľahlými záhradami, sadom a ornou pôdou. Už ako malý chlapec som pomáhal rodičom a starým rodičom pri hospodárskych prácach,“ spomína si. Po návrate domov začal na pozemku experimentovať. Hoci sa mu vtedy o farme ani nesnívalo, kúpil si včely a včeláril.
Neskôr našiel výzvu na podporu podnikania mladých farmárov. Zapojil sa do nej, no neúspešne. Neodradilo ho to, práve naopak. Adam sa rozhodol pokračovať v projekte svojpomocne. Prenajal si ďalšie tri hektáre ornej pôdy. Dnes na nej žije spolu s otcom a priateľkou a v obhospodarovaní mu pomáhajú aj priatelia a blízki.
„Aj napriek tomu, že všetky stromy, kríky aj zeleninu mulčujeme slamou alebo štiepkou, stále nám tu chýba voda. Najmä pre okolité zvieratá. Máme síce studňu a zbierame dažďovú vodu na polievanie, radi by sme tu však ešte vybudovali štyri jazierka a utesnili ich špeciálnou hlinou. Tá pozvoľna prepúšťa vodu do okolitej pôdy, čím vytvára potrebný rezervoár,“ dodáva farmár.
Deti sa na ekofarmu rady vracajú
Na ekofarme začali spontánne organizovať aj denný detský tábor Malý farmárik, ktorý má medzi deťmi veľký úspech. „Je veľmi žiadaný, no z kapacitných a časových dôvodov nedokážeme pokryť potreby všetkých záujemcov. Teší nás však, že naše aktivity v prírode majú na deti dobrý vplyv a rady sa k nám vracajú,“ konštatuje farmár, podľa ktorého dnes mnohým deťom chýba kontakt s prírodou. „Často nevedia, ako sa správať k zvieratám, a niektoré dokonca majú strach. Po týždni v tábore mnohé odchádzajú odvážnejšie s tým, že sa už neboja kohútov alebo psov.“
Farmárčenie je podľa neho v súčasnosti výzva. „Človek si myslí, aké je to jednoduché. Niečo si vypestuje a má. Lenže jeden rok sa nám v niečom darí a ďalší už nemusí. Našťastie máme svoju prácu a rôzne výzvy, v rámci ktorých stále hľadáme riešenia a skúmame, prečo sa isté veci v prírode dejú,“ dodáva Adam Páleník.
