V Bratislave žije takmer štyritisíc ľudí bez domova. Mnohí prespávajú v záhradných chatkách, opustených budovách aj v podchodoch. Útočisko v hlavnom meste im poskytuje denné centrum Domec na Mýtnej ulici, ktoré prevádzkuje občianske združenie Vagus. Podáva pomocnú ruku tým, ktorí sa z rôznych dôvodov nevedia vymaniť z bludného kruhu bezdomovectva. Na to, aby ľudia bez domova mohli riešiť svoju situáciu, potrebujú mať zabezpečené najmä základné potreby a špecifické typy služieb. Mnohé problémy by im pritom uľahčilo práve nájomné bývanie.
Na dvore nízkoprahového denného centra Domec sa vyníma veľký škvrnitý platan, ktorý sa zjavne pokúša prerásť okolité paneláky. Hoci sú v zime jeho konáre nahé, rozťahujú sa až k altánkom, pod ktorými sedí niekoľko ľudí bez domova. Denne prichádzajú do Domca, kde majú prístup k hygiene, jedlu i ošetreniu. Mrazy našťastie neudreli, a tak si zavinutí do kabátov vychutnávajú vonku horúcu kávu alebo rannú cigaretku. Pred vchodom do centra čaká staršia žena s taškou. „Prišli ste domov?“ osloví ju známa.
Domec je bezpečným útočiskom pre desiatky ľudí bez domova, ktorí v ňom počas dňa trávia čas. Niektorí ho navštevujú iba pár mesiacov, iní dokonca roky. „Myšlienka Domca vznikla spolu s občianskym združením Vagus. Chceli sme vytvoriť denné stredisko pre ľudí v núdzi priamo uprostred mesta, kde sme videli jeho dôležitý význam,“ vysvetľuje Alexandra Kárová, riaditeľka združenia Vagus.
Ak sú sociálne služby poskytované na okraji mesta, pre ľudí bez domova je náročné sa k nim dostať. Domec je nízkoprahový, takže sem na rozdiel od iných zariadení môže prísť ktokoľvek aj pod vplyvom alkoholu alebo omamných látok. Základným pravidlom je, že nikto v ňom nesmie ubližovať sebe ani druhým. S Alexandrou Károvou sa stretávame pri spomínanom platane. Prevádza nás dvorom a ďalšími dvoma dôležitými budovami, ktoré patria k Domcu. Budovy sú vo vlastníctve mesta, bratislavský magistrát ho združeniu Vagus prenajíma za výhodných podmienok.
Susedia z okolia si už na Domec zvykli
Vchádzame do väčšej z dvoch budov. Riaditeľka Vagusu nám pripomína náročné začiatky Domca. Vedenia mesta podporovalo vznik útočiska a dokonca navrhlo rôzne priestory na prenájom za výhodných podmienok. Proti založeniu Domca sa spisovala aj petícia, ktorá chcela ľudí bez domova vysunúť na okraj mesta. Napokon všetko dopadlo inak a nízkoprahové centrum otvorilo svoje brány.
„Susedia z okolia si už na nás zvykli, hoci je pravda, že občas nám napíšu alebo zavolajú na nejaký podnet – napríklad v súvislosti s hlukom,“ hovorí Alexandra Kárová. Služby centra sú však pre mnohých ľudí bez domova v prostredí hlavného mesta na nezaplatenie. Vo väčšej budove sa nachádzajú voľne dostupné sprchy, je tu aj jedáleň a majú možnosť využiť sociálne poradenstvo.
„Každý, kto využíva naše služby vo všetkých troch programoch, má svoju kartu v našom elektronickom systéme, kde si vedieme priebehy jednotlivých poradenstiev. Spätne si tak vieme pozrieť, aké témy alebo dohody máme s konkrétnym človekom,“ vysvetľuje riaditeľka združenia. Ráno, keď ľudia prichádzajú do Domca, sa registrujú a nahlásia, akú službu by v ten deň radi využili. Združenie aj takýmto spôsobom získava všeobecné štatistické údaje a má prehľad o tom, kto sa kde nachádza.
Ľuďom bez domova poskytujú preväzy aj lieky
V jednej z budov sa nachádza kúpeľňa so sprchami. Kedysi to bol starý vinársky dom. Hoci je budova zrekonštruovaná, sú v nej problémy s vlhkosťou, ktoré treba sústavne riešiť. V práčke sa práve perie bielizeň. „Ľudia sa tu môžu umyť, osprchovať, oholiť a absolvovať svoje bežné ranné rituály. Sú tu aj toalety, keďže v meste sú zadarmo dostupné iba v malom počte,“ hovorí Alexandra Kárová.
Domec má obmedzenú kapacitu, aj preto je dôležité, aby sa ľudia bez domova pri jeho návšteve registrovali. Denne ho môže navštíviť zhruba 80 až 120 ľudí, v priemere prichádza na jednu zmenu okolo 60 klientov. Na konci chodby, kde sa nachádza ošetrovňa, už pár ľudí stojí v rade. Medzi nimi aj ženy. Vysmiata pracovníčka združenia Andrea sedí medzi skrinkami, ktoré sú zaplnené liekmi a zdravotníckym materiálom.
Vo Vaguse pracuje už desať rokov. Kedysi začínala v teréne, dnes je priamo v Domci a práca s ľuďmi bez domova ju stále baví. Denne pomáha asi 20 ľuďom. „Je to obohacujúce. Mojím hnacím motorom je, keď vidím výsledky a keď sa k nám klienti vracajú v lepšom stave,“ hovorí Andrea, ktorá najčastejšie rieši pravidelné preväzy rán, dezinfekcie a občas aj problémy s parazitmi. Občianske združenie Vagus spolupracuje aj s optikou, ktorá pre ľudí v núdzi distribuuje okuliare. Pomáha im aj ochotná zubárka, ktorá sídli v Galante a za ktorou si s klientmi robia výlety.
„Pre ľudí v núdzi je to neuveriteľná pomoc. V prípade, že si neplatíte zdravotné poistenie, vás štát trestá vlastne dvakrát. Jednak sa vám každý deň zvyšuje dlh a nemáte ani možnosť pravidelného ošetrenia, iba v prípade ohrozenia života. Našťastie vieme klientom poskytnúť niektoré voľnopredajné lieky, ako paralen, aj rôzne vitamíny,“ dodáva riaditeľka združenia.
Emilovi zhorel dom, zostal na ulici
Hneď vedľa ošetrovne nachádzame veľký šatník. Ľudia bez domova si môžu prísť k pultu vypýtať oblečenie alebo doplnky z druhej ruky. Ak chce niekto pomôcť, v zimnom období môže do Domca priniesť nepoužívané čapice, rukavice, teplé topánky alebo bundy. Kým sa obzeráme okolo, takmer narazíme do veľkého hrnca šošovicového prívarku s párkami, ktorý sa už nesie do jedálne vo vedľajšej budove.
Alexandra Kárová nám ukazuje aj tri poradenské miestnosti, ktoré môžu klienti navštíviť, keď si napríklad hľadajú brigády, bývanie či zamestnanie. Vagusáci im poskytujú aj psychologické poradenstvo, pomáhajú riešiť exekučné procesy, oddlžovanie alebo sa skontaktovať s rodinou. Človek v núdzi môže prísť do Domca s hocijakou témou. Úlohou sociálneho pracovníka je pomôcť mu, nasmerovať ho, prípadne mu poskytnúť asistenciu na rôznych úradoch.
V plnej jedálni ľudia bez domova už čakajú na prívarok, ktorý rozvoniava po celej miestnosti. „Kocúri sú už nastúpení,“ komentuje jedna zo žien stojacich v rade. Sociálny pracovník sa pýta na mená stravníkov. Za obed si platia symbolických 40 centov, ktoré si môžu odpracovať v rajóne. V Domci varia väčšinou jednoduché sýte jedlá: cestoviny, soté alebo šošovicu.
Pri pulte stretávame aj vysmiateho Emila, ktorý práve vyhral v kartách nad jednou z Alexandriných kolegýň. „Do Domca chodím už dlho. Vlastne odkedy som prišiel do Bratislavy a zistil som, že v meste existuje nejaká charita, kde sa človek môže okúpať,“ hovorí. Emil pochádza zo Žiaru nad Hronom a bez domova je už 20 rokov. Momentálne žije v ubytovni, kde má k dispozícii jednu izbu.
Pandémia koronavírusu zasiahla mnohé rómske komunity na Slovensku a s nimi aj prácu omám, ktoré pomáhajú rodinám s deťmi v rámci združenia Cesta von. Kým omamy počas dvoch mesiacov kvôli pandémii nemohli navštevovať svojich zverencov, združenie sa ich rozhodlo vzdelávať online.
„Zhorel mi barák, ktorý nebol poistený, a takto som skončil. Teraz mám problém, pretože ma okradli a chýba mi aj občiansky preukaz. Sedeli sme v parku s niekoľkými kamarátmi, opili sme sa a ktosi mi vzal peniaze aj doklady,“ sťažuje sa. Život bez domova je podľa neho náročný najmä v zime, keď ľudí v núdzi vyhadzujú aj z teplých staníc.
Pre bezdomovcov sú náročné aj horúce letá
Alexandra Kárová potvrdzuje, že na zimné mesiace sa vo Vaguse pripravujú dlho. Náročnejšia je práca sociálnych pracovníkov najmä v teréne, kde ľudí bez domova vyhľadávajú. Vagus pracuje počas roka približne s 400 až 500 ľuďmi v teréne.
„Kolegovia si pred zimou prejdú všetkých, s ktorými pracujú, a následne ich rozdelia do teplotných kategórií: na tých, ktorí majú prístup k teplu; tých, ktorí ho majú iba niekedy; a tých, ktorí sú absolútne bez možnosti zohriať sa alebo si niekde zakúriť,“ vysvetľuje. Ľudí z poslednej skupiny navštevujú častejšie alebo ich kontaktujú telefonicky. Aj takýmto spôsobom overujú, či sú v poriadku a či niečo nepotrebujú.
Počas zimy v centre zažívajú väčší nápor. Hoci mnohí spia v spacákoch a na matracoch v podchodoch, chatkách alebo v opustených budovách, počas dňa sa môžu prísť zohriať do Domca a dať si teplý obed, čaj alebo kávu.
„V lete je to trochu voľnejšie. Máme priestranný dvor a klienti si sem prichádzajú posedieť v tieni platana. Ani leto však nie je pre ľudí bez domova jednoduché, pretože často prichádzajú s úpalmi, majú prehriaty organizmus, sú dehydrovaní alebo majú popáleniny zo slnka,“ vymenúva riaditeľka združenia.
Z kruhu bezdomovectva sa možno vymaniť bývaním
Na dvore nás zastaví veselý pár. Všimli si fotoaparát a chcú sa s nami odfotiť. „My sme tu každý deň, chodíme sem už osem rokov. Pracujeme na rajónoch, robíme všetko. Oni pomáhajú nám a my im. Bývame v opustenom dome, ale kúrime si, máme plynovú bombu,“ hovoria. Keď sa lúčime, nezabudnú nám ešte pripomenúť, aby sme im poslali fotky.
Do Domca prichádza veľa ľudí odkázaných na pomoc s rôznymi potrebami. Sociálni pracovníci často nevedia, ako strávili predošlú noc, či sa dobre vyspali, či ju strávili v záhradnej chatke, niekde v stane alebo na lavičke. Centrum je jedným z mála miest, kde môžu v pokoji naplniť svoje základné potreby, oddýchnuť si, zohriať sa alebo riešiť svoje problémy. Bez podpory partnerov a podporovateľov by Domec neprežil. Jedným z nich je aj Nadácia VÚB, ktorá tiež prispieva k tomu, aby sa téma bezdomovectva riešila komplexne a aby sa v tých lepších prípadoch ľudia bez domova mohli vracať späť do bežného života. Z grantov nadácie v Domci pokrývajú aj nákup potravín, z ktorých pripravujú raňajky a obedy pre ľudí, či nákup hygienických potrieb.
Vagusu sa v rámci projektu bývania Housing First (Bývanie ako prvé) podarilo nájsť dočasný domov už pre 37 ľudí v rôznych lokalitách Bratislavy. Vďaka tomu opäť získali strechu nad hlavou, bezpečie a pocit vlastnej dôstojnosti. Ide o zahraničný koncept, ktorý pri ukončovaní bezdomovectva dáva bývanie na prvé miesto. Človek na ulici takmer okamžite stráca zaužívané návyky a všetky jeho potreby sa sústreďujú iba na to, aby prežil. Ukazuje sa však, že väčšina jeho problémov vzniká a prehlbuje sa práve počas života na ulici.
Podľa metódy Housing First treba človeku v núdzi najprv poskytnúť bývanie a následne môže aj s pomocou sociálnych poradcov a ďalších odborníkov riešiť ďalšie nakopené problémy. „Dnes už vieme porovnať, ako sú na tom ľudia, ktorí majú nájomné bývanie, a ako sú na tom tí, ktorých stretávame v teréne. Človek, ktorý má strechu nad hlavou, si môže hľadať stabilné zamestnanie, starať sa o rodinné vzťahy či svoje psychické zdravie. Je vo väčšej pohode, pretože je v bezpečí, je osprchovaný a nemusí riešiť, či ho okradnú alebo kam pôjde na toaletu,“ vysvetľuje Alexandra Kárová.
Niektorí klienti sa po čase naučia znova variť, spomínajú si na svoje obľúbené jedlá a dokonca aj na svoje koníčky. Aj takýmto spôsobom dlhodobo pracujú na zlepšení svojej sociálnej situácie.
Problémom je aj generačná chudoba, chýba prevencia
Riaditeľka združenia sa niekedy stretáva s otázkou, či je v niečom náročnejšie pracovať s ľuďmi bez domova než s inými skupinami. „Treba si uvedomiť, že každý z nás máva občas zlý deň. Máte otravného kolegu, vytočí vás šéf v práci, stojíte dlho v dopravnej zápche, niekto vás naštval v obchode pri pokladnici. Podobne je to aj v Domci, keď sa stane, že občas niekto nezvládne situáciu a vypení. Sme len ľudia,“ konštatuje.
Málokto si uvedomuje, že cesta na ulicu môže byť rýchla. Môže byť následkom jedného zlého rozhodnutia alebo dôsledkom generačnej chudoby, ktorá je na Slovensku bežná. Človek zostane dlhodobo práceneschopný a zamestnávateľ ho vyhodí. Zrazu je bez príjmu a nedokáže splácať nájom či pôžičku.
„Je dôležité o tom hovoriť, a to najmä práve teraz v čase inflácie a energetickej krízy, keď aj mnohí seniori musia prežiť z piatich eur denne,“ upozorňuje Alexandra Kárová. Prekvapuje ju, že ľudia sa na ulici často ocitajú dlhodobo. Mnohí ich klienti už takto žijú aj dlhých 15 rokov, pričom ich nezachytili žiadne úrady, ktoré by im pomohli.
„Je to problém prevencie, ale aj nedostatku dostupného bývania. Mesto Viedeň má napríklad vo svojej správe až 50 percent bytov. Na Slovensku nám chýba systém, ktorý by ľudí v núdzi zachytil skôr, než skončia na ulici. Možnosti pritom existujú, pretože sa dá odsledovať, či má človek problém platiť energie, nájom alebo faktúry mobilnému operátorovi,“ vysvetľuje.
Vagusu sa za posledné tri roky zdvojnásobil počet pracovníkov. Aj z toho dôvodu neuvažujú o rozšírení Domca. „Potrebujeme sa najmä zastabilizovať. Noví ľudia chcú robiť viac a prinášajú nové nápady, máme však len jeden dom a ľuďom chceme poskytovať kvalitné a profesionálne služby,“ konštatuje. V súčasnosti centrum hľadá zdravotnú sestru. Nájsť nových kolegov pritom nie je jednoduché. Sociálnych pracovníkov je na Slovensku málo a ešte menej takých, ktorí by chceli robiť s ľuďmi bez domova.
Okrem Nadácie VÚB dennému centru Domec pomáhajú aj ďalší partneri a jednotlivci. Ľudia dokážu byť solidárni, zapájajú sa do materiálnych i finančných zbierok. Aj pravidelná mesačná podpora v hodnote päť eur pomôže. Centrum je otvorené aj dobrovoľníkom, ktorí chcú pomáhať s varením obedov alebo pri iných aktivitách.
Podľa riaditeľky združenia je rovnako dôležité, aby ľudia boli voči sebe vnímaví. „Stačí si všímať ľudí okolo seba. Ak vidíme už druhý deň niekoho sedieť na lavičke a vonku je zima, zastavme sa a opýtajme sa, či je dotyčný v poriadku alebo či niečo nepotrebuje. Všetci dnes máme smartfóny, vďaka ktorým vieme rýchlo vyhľadať sociálnu službu a možno tým zachrániť druhému človeku život,“ dodáva.
