Prešlo desať rokov, odkedy Andrej Dúbravský vyhral hlavnú cenu v súťaži Maľba. Dnes je inšpiráciou pre mnohých výtvarníkov. Navštívili sme ho v jeho ateliéri v dedinskom dome na južnom Slovensku.
Obrovská maľba húsenice sa slní na dvore. Maliar Andrej Dúbravský vykladá ďalšie svoje diela medzi rastliny v záhrade a popritom nám veselo predstavuje pestrú vzorku hmyzu, ktorá sa tu udomácnila. Jeho diela sa predávajú po celom svete, ale on najradšej tvorí vo svojom dedinskom domčeku v Rastislaviciach. Je tu blízko prírody, ktorá ho najviac inšpiruje.
Bál si sa niekedy, či ťa maľovanie uživí?
Nie, nezamýšľal som sa nad tým. Nebál som sa o seba, lebo som sa považoval za podnikavého človeka.
Na strednej škole som študoval kameňosochárstvo, no popritom som predával rožky aj strieborné retiazky. Vystavovať som začal v pizzerii. Odvtedy som mal čoraz viac práce.
Pochádzam zo strednej triedy. Kým som bol na Vysokej škole výtvarných umení, žil som doma. Nemusel som si platiť ubytovanie, chladnička bola vždy plná. Všetko, čo som si maľbou zarobil, som si mohol nechať a použiť na nákup materiálu. Netrpel som núdzou.
Prvú profesionálnu výstavu som mal v druhom ročníku na vysokej škole, potom nasledovala prvá dražba v Soge. Išlo to postupne, hoci niektorí ľudia si mysleli, že sa moje obrazy niekde zjavili z večera do rána.
Nasledovala výhra ceny Maľba, ktorú vyhlasuje Nadácia VÚB. V tom čase si mal aj prvú zahraničnú výstavu v Berlíne. Dokonca si si zahral v dvoch filmoch. Bol to pre teba prelomový rok?
Mal som vtedy 24 rokov a nezamýšľal som sa nad tým. Asi mi vtedy išla karta. Rok 2012 som necítil ako veľký prelom, hneď som sa totiž zameral na ďalšie výstavy a projekty.
Čo znamená ocenenie Maľba pre mladého umelca? Je výhodou, keď ju získa?
Vnímal som ju ako veľkú vec. Keď som sa na strednej škole rozhodol, že sa stanem maliarom, začal som sledovať umelcov, ktorých ocenili. Boli pre mňa hviezdami a dúfal som, že jedného dňa sa mi podarí zaradiť sa medzi nich.
Potom som sa prihlásil aj ja. Najprv som získal druhé a potom prvé miesto. Bol som nesmierne šťastný, nečakal som to.
Širšia rodina predtým nevedela úplne pochopiť, čím sa zaoberám. Je to hobby? Je to diskotéka? Je to práca? Vždy som volal na výstavy aj svoje babky. Bolo to zlaté a dojemné, keď niekedy prispeli občerstvením a prišli. No až keď som vyhral 10-tisíc eur, začali to vnímať ako veľkú vec.
Okrem toho mi výhra zabezpečila PR aj v mainstreamových médiách. Babky si mohli prečítať rozhovor so mnou v Šarme, bol som v poludňajších správach v JOJ-ke. Dokázal som sa prihovoriť ľuďom, ku ktorým som sa dovtedy nedostal.
Ako sa ti spočiatku rozprávalo s médiami? Musel si sa to naučiť?
Pochopil som, že až tak nezáleží na tom, čo alebo ako som v rozhovoroch hovoril. Málokto si dnes spomína, čo som vravel, ale spomína si, že som v tých správach na JOJ-ke bol alebo že ma videli niekde v televízii a že som maliar.
Warhol raz povedal: „Nevenujte pozornosť tomu, čo o vás píšu. Stačí to zmerať v palcoch.“ Ja by som ešte doplnil, že dôležité je aj to, ako často sa v médiách objavíš.
Ľudia potrebujú vedieť odniekiaľ zvonka, čo sa im má páčiť. Hoci na začiatku videli moju prácu a páčila sa im, nevedeli, či sa majú cítiť trápne, keď sa im to páči, a či je cool povedať to nahlas.
Keď im však medzinárodná porota ceny potvrdila, že je to dobré, nemuseli sa za svoj názor hanbiť. Väčšina ľudí je totiž stádovitá aj v otázke vkusu a umenia.
Prvú zahraničnú výstavu si mal v Berlíne. Čím bola výnimočná?
V Berlíne som mal síce prvú zahraničnú výstavu, no chcem pripomenúť ešte jednu predchádzajúcu. Diela, ktoré mali ísť do Nemecka, som najprv vystavil na ostrove uprostred bratislavského jazera Zlaté piesky. Vernisáž bola skoro ráno. Mnohí zabudli na výstavu v Berlíne, ale pamätajú si tú na ostrove. Doteraz v niektorých rezonuje.
Bol som mladý, robil som veci spontánne, necítil som sa trápne. Keby som však nepripravoval výstavu v Berlíne, možno by ani táto kolekcia nevznikla a nebola by vystavená na ostrove.
V Berlíne odvtedy mávaš výstavu zhruba každé dva roky. Cítiš, že tam máš základňu fanúšikov?
Mám tam galériu, ktorá ma zastupuje. Prišiel som k nej v roku 2014, keď som prvýkrát odišiel na tri mesiace žiť do New Yorku. Prechádzal som tam veľmi ťažkým obdobím, bol som prvýkrát mimo domova, býval som v obskúrnych podmienkach.
Namaľoval som veľmi dobré obrazy, no nemal som ich ani komu ukázať. Známy z Nemecka ku mne pozval galeristu. Moje diela ho oslovili a ponúkol mi výstavu v Berlíne. Odvtedy spolupracujeme.
V galérii Dittrich and Schlechtriem v Berlíne som mal zatiaľ tri samostatné výstavy. V Nemecku sa v apríli otvorila aj moja prvá inštitucionálna zahraničná výstava v meste Bensheim. Výstava sa volá The Last Party for Diversity.
A ako sa tvojmu umeniu darí v USA?
Preraziť v Amerike bol môj detský sen. V roku 2020 som tam mal samostatnú výstavu, na ktorej som sa pre covid nemohol osobne zúčastniť. Mrzelo ma, že sme výstavu inštalovali cez internet a otvárala sa bezo mňa. No stále mám pocit, že Európania si k mojim obrazom vedia vytvoriť intenzívnejší vzťah než Američania.
Súvisí to s tým, že tu si domáci?
Riešim vo svojej tvorbe prírodu, maľujem trojmetrové húsenice. Je to expresívna maľba, námety súvisia so spomienkami na detstvo na vidieku aj s environmentálnymi problémami.
Mám pocit, že pre Nemcov a Východoeurópanov sú to blízke témy. Američania obyčajne neriešia prírodu a environmentálnu krízu. Ich skôr zaujímajú témy ako identita či rasové otázky. Zavážilo aj to, že v USA som posledné dva roky nemohol fyzicky byť.
To sú však len moje hypotézy. Na jeseň sa tam vrátim. Mám v USA galériu, ktorá ma zastupuje, zberateľov a aj množstvo sledovateľov, za čo som vďačný. Takže to nechávam otvorené. Uvidíme, ako sa to vyvinie.
Spomínal si výstavu na ostrove, ďalšiu si mal v opustenej stanici metra. Je dôležité robiť umenie do zaujímavého priestoru?
Baví ma zamýšľať sa nad tým a cítim, že to baví aj diváka. Bolo dobrodružné robiť napríklad výstavu v skleníku v Botanickej záhrade v Košiciach. Raz som mal časť výstavy aj na povale Galérie mesta Bratislavy, ktorá evokovala povalu dedinského domu.
Na takýchto miestach dokážem vytvoriť atmosféru, ktorá sa nedá dostať do galérie s bielymi stenami. No nie každá inštitúcia ponúka podobné možnosti, a tak sa aj pred bielymi stenami snažím plátna inštalovať inak, než je bežné – napríklad ich hádzať na zem alebo nimi steny obaliť.
Takéto inštalovanie je vzrušujúce. Patrí k nemu objednávanie agregátu, esbéeskárov či ľudí, ktorí odvezú návštevníkov na ostrov na šliapacom bicykli. Zatopené metro sme napríklad dlho pred výstavou čistili od odpadu, skla, pneumatík. Nakúpil som pre ľudí milión gumákov. Keby som predtým nemal zberateľov alebo nevyhral cenu, nemohol by som to robiť.
V spoločnosti si vzbudil pozornosť, keď si sa s partnerom režisérom Petrom Bebjakom zúčastnil na Plese v opere. Boli ste úplne prvým gej párom. Vnímal si to tiež ako formu prezentácie?
Bol som nepríjemne prekvapený, aké vzrušenie to vyvolalo, hoci by to mala byť nepodstatná vec, či je pár, ktorý sa objaví na plese, zložený z dvoch mužov, muža a ženy alebo dvoch žien.
Na druhej strane to neľutujem, lebo som tým mnohých potešil. Nečakal som to. Cudzí ľudia mi písali, že obdivujú našu odvahu, hoci pre mňa to vôbec nebola otázka odvahy. Plesy ma nezaujímajú, vnímal som to skôr ako službu pre LGBTI komunitu.
Je jasné, že ťa baví organizovať pre ľudí podujatia a stretávať sa s nimi naživo. Ako vnímaš, že si pri maľovaní sám?
Keď si maliar, stále si sám, tvoríš v ateliéri. Keď si stále zavretý, túžiš byť aj s ľuďmi. Veľa umelcov končí s maľovaním, lebo neunesú samotu. Ja som preto veľa trpel, no už som starší a zvládam to lepšie.
Aj cez koronu som bol dva roky sám doma na dedine. Na jednej strane mi vyhovoval pokoj, no spätne som si uvedomil, aké to pre mňa bolo náročné. Teraz viem, že je ideálne mať ateliér neďaleko niekoho, komu môzeš zaklopať a ísť s ním aspoň na obed.
Si veľmi produktívny a stále vymýšľaš niečo nové. Mal si niekedy obdobie, keď si už nestíhal?
Občas sa správam sebazničujúco, som schopný pracovať do zbláznenia. Už sa mi stalo, že som si v dodávke s obrazmi dal do galérie odviezť aj farby, aby som počas inštalácie ešte niečo domaľoval. Zdalo sa mi totiž, že som nemal dosť obrazov – čo je, samozrejme, nezmysel.
Nemôžem však povedať, že som extra pracovitý. Veľa vecí ma nebaví. Napríklad odpovedanie na e-maily dlho odsúvam. Nebaví ma ani vyrábať PDF, plánovať. Baví ma byť v teréne, riešiť výstavu a hlavne maľovať.
Nestresuje ma, koľko obrazov sa z výstavy predá. Nemám takú povahu ani tak nepremýšľam. Stresuje ma len maľba. Stresuje ma, kde budem mať ďalšiu výstavu, aký bude mať koncept, či to bude mať zmysel, či stihnem dokončiť všetko, čo som si naplánoval. Vo väčšine prípadov by som to však nazval skôr vzrušením než stresom.
Kde budeme môcť najbližšie vidieť tvoje obrazy naživo?
Ak by si mal cestu do Nemecka, v Bensheime práve prebieha výstava Last party for diversity. V Trnave v Galérii Jána Koniarka budem 4. augusta otvárať svoju doposiaľ najväčšiu výstavu s názvom Last party for diversity dva, všetkých pozývam. Ďalšiu výstavu potom pripravujem v októbri v Zürichu vo Švajčiarsku, keď sa vrátim z rezidencie v Holandsku.
