Maľba, jedna z najprestížnejších umeleckých súťaží na Slovensku, ktorú organizuje Nadácia VÚB, oslavuje 20 rokov. Andrej Dúbravský patrí k jej najznámejším víťazom. V rozhovore pre magazín Srdcovky sa zamýšľa nad svojou cestou do svetových galérií, samotou v ateliéri a túžbou zostať relevantným aj pre generácie, ktoré sa ešte len narodia.
V rozhovore pre Srdcovky sa dozviete:
- čo doviedlo Andrejovu babku k hrdosti,
- či treba v dobe Instagramu viac riešiť promo,
- ako vyzerá práca maliara počas bežných dní,
- ako sa dostal k ponukám na zahraničné výstavy,
- prečo maliari často chodievali do krčmy.
Ako si spomínaš na svoje víťazstvo v roku 2012?
Spomínam si, že rok pred víťazstvom som bol v súťaži tiež a veľmi som ju chcel vyhrať. Pamätám si, ako som sa o tom rozprával s druhými ľuďmi a zaujímali ma názory starších študentov maľby. Obraz do súťaže sme vyberali spoločne. Chcel som si zaistiť čo najväčšie šance na úspech.
Paradoxne v roku 2011, keď som skončil na druhom mieste, som sa vyobliekal a prišiel som v košeli. V roku 2012 som to už ozaj neočakával. Na vyhlasovanie som si obliekol nejaké obyčajné tričko a bolo to pre mňa veľké prekvapenie.
Víťazný obraz bol maliarsky pomerne zjednodušený, namaľoval som ho len jednou plechovkou čiernej akrylovej farby z obchodu farby – laky.
Čo ti to víťazstvo prinieslo?
Vtedy mi to dalo naozaj všeličo – peniaze, sebavedomie či popularitu. Pamätám si, že som všade hovoril, ako moja babka konečne pochopila, čo robím. A aj moja širšia rodina a susedky si zrazu uvedomili, že si len tak doma nekreslím poníky, ale je to ozaj umenie, za ktoré dokážem byť odmenený. Navyše si ma vďaka tomu zavolali aj do správ o dvanástej, iných televíznych relácií alebo na rozhovory do magazínov. Babka si to vtedy vystrihla a ukazovala návštevám.
Musím sa priznať, že ako išiel čas, už som sa tak nezaoberal rozmerom súťaže. Veľké uvedomenie som mal až nedávno, keď sa zorganizovala výstava pri príležitosti 20. narodenín Maľby roka. Vedel som, že VÚB si víťazné obrazy necháva, ale nevedel som, kde sú a či ich vlastne ešte niekto niekedy uvidí. Keď všetky tie víťazné diela zrazu nainštalovali na výstave v Nedbalke, pozitívne ma to šokovalo.
Ľudia tam mohli vidieť všetkých víťazov, pričom sa tam buduje niečo výnimočné – história mladej maľby na Slovensku. Toto mi dalo naozaj skvelý pocit, že to ľudia vidia. Rozmer súťaže je obrovský a ďaleko presahuje to, čo dalo víťazstvo v súťaži len mne osobne.
Si jedným z najznámejších víťazov Maľby. Ako s odstupom času vnímaš očakávania, ktoré si mal od umeleckého povolania? Naplnili sa?
Úprimne povedané, nemal som konkrétne očakávania. Chcel som len maľovať a vystavovať a nerobiť nič iné na svete… a to sa naplnilo. Možno až príliš. (smiech)
„Dnes je asi najjasnejším signálom, že sa vaše obrazy alebo inštalácia niekomu páčia, keď ho vidíte, ako vyberá z vrecka mobil a fotí si ich.“
Čo sa deje, keď domaľuješ obraz? Vieš hneď, že je to dobrá práca, alebo máš komunitu ľudí, ktorých sa pýtaš na názory?
Asi už väčšinu času tuším, či je obraz dobrý. Samozrejme, mám na to aj svojich ľudí. Či už je to v rámci rodiny, alebo medzi priateľmi. Keď maľujem a pripravujem sa na nejakú konkrétnu výstavu, približne tri mesiace prakticky iba pribúdajú obrazy. Neskôr to potrebujem editovať a vybrať len tie najlepšie.
Potom prichádza otvorenie výstavy. Tam získavam veľkú spätnú väzbu, ktorá často ani nemusí byť vyjadrená slovne. Už viem vytušiť, či to ľudí chytilo alebo nie. Vidím, čo majú v očiach. Stáva sa, že ich to nevzruší, len tak mi povedia: „Super, gratulujem.“ Vtedy viem, že som ich tentoraz až tak neoslovil.
A potom sa stáva, že príde niekto iný a nabudeným hlasom mi povie: „Najviac gratulujem, bolo to skvelé, môžeme sa spolu odfotiť pred týmto obrazom?“ Toto sú signály, ktoré sú veľmi pozitívne a nedajú sa len tak slovne prekabátiť.
Dnes je asi najjasnejším signálom, že sa vaše obrazy alebo inštalácia niekomu páčia, keď ho vidíte, ako vyberá z vrecka mobil a fotí si ich. Rád pozorujem interakcie divákov v priestore výstavy – čomu venujú viac času, čo len preletia očami, čo si odfotia, ako to okomentujú… No tento „stalkerský“ anonymný luxus si môžem užívať už len v zahraničí, kde ľudia nevedia, ako vyzerám. (úsmev)
Ako vlastne funguje vystavovanie v zahraničí? Ako sa to podarilo tebe?
Keď som sa dostal k svojim prvým zahraničným výstavám, nebol žiadny Instagram, existovali len rôzne umelecké blogy. No nemohli ste na nich len tak zverejňovať ako dnes na Instagrame, bolo treba poslať mail s obrázkami a dúfať.
Na jednom takom blogu uverejnili moje obrazy aj s krátkym rozhovorom. Považoval som to vtedy za obrovský úspech. Následne to videl jeden nadšenec z Nemecka, ktorý mal známeho galeristu. Tak ho poslal na návštevu môjho ateliéru, keď som bol po škole tri mesiace v New Yorku a on tam bol zhodou okolností práve tiež. Odvtedy spolupracujeme.
Sociálne siete a špeciálne Instagram tomu zrejme dali iné tempo.
Na jednej strane je to kvôli Instagramu nevýhoda, že tam na vás môže vyskakovať extrémne veľa tvorby. Na druhej strane mám pocit, že keď je niečo naozaj zaujímavé a dobré, tak si to publikum a záujem ľudí nájde.
Paula Gogola, slovenská vizuálna umelkyňa žijúca v Prahe, tvorí obrazy, ktoré dýchajú túžbou a krehkosťou identity. Za dielo Limerence získala v septembri prestížne ocenenie Maľba 2025, ktoré každoročne udeľuje Nadácia VÚB. V rozhovore hovorí o svojom kreatívnom procese, o tom, čo znamená byť kvír človekom v dnešnej spoločnosti, aj o tom, kde hľadá pokoj, keď svet okolo nej vibruje neistotou.
Máš možnosť myslieť dnes len na umenie alebo je to nevyhnutne prepojené aj s marketingom či vytváraním kontaktov?
Ja si myslím, že nemusíš riešiť promo. Myslím si, že mladí umelci si s tým príliš lámu hlavu a zbytočne tomu venujú veľa rozmýšľania. Ale rozumiem im, bol som taký istý. Dnes si však myslím, že je to omnoho menej dôležité, ako si myslia. Najdôležitejšie je to, čo vzniká v ateliéri. Zároveň je podľa mňa dobré zdôrazniť, že aj samotní kurátori a galeristi sa snažia objavovať neustále niečo nové.
Ja som presvedčený, že ak v súčasných časoch sociálnych sietí niečo robíte skutočne dlho a nezískavate si vytúženú pozornosť, problém treba hľadať viac v maľbe ako v spôsobe takzvaného promovania.
Samozrejme, je dôležité chodiť aj do zahraničia a stretávať sa s ľuďmi a niekedy byť aj v správny čas na správnom mieste. Ak sa však v takomto bode aj objavíte, ale neprodukujete nič zaujímavé, nič vám to neprinesie. Takže naozaj by som v tomto chcel mladých ľudí upokojiť, aby sa venovali tomu, na čom záleží najviac – maľbe.
Viem si predstaviť, že ak je človek zatvorený v ateliéri, môžu mu napadať rôzne myšlienky. Hlavne ak sa pozerá na Instagram a vidí tam vernisáže plné ľudí, na ktorých chýba.
Povedzme si úprimne, že ak má človek takéto nastavenie, je to dosť zlý mentálny priestor na výrobu umenia. Odporúčam sa radšej zatvoriť v ateliéri, nedať sa vyrušovať a niečo vyprodukovať. A potom z neho vyjsť s novou tvorbou a vtedy sa už dať vyrušovať, chodiť na výstavy, cestovať. Robiť oboje naraz je energeticky náročné.
Byť maliarom je teda najmä o čase samého so sebou. Ako zvládaš túto samotu?
Je to nárazové. Najskôr si ako taký krtko ateliérový, potom z neho zrazu vychádzaš a si medzi ľuďmi intenzívne napríklad dva dni. A potom opäť zalezieš späť do ateliéru. Myslím, že človek asi musí mať špecificky nastavenú štruktúru mozgu, aby mu neprekážalo, že je väčšinu času sám. Aj preto veľa umelcov v minulosti pilo alebo chodilo do krčiem, kde mali aspoň nejaký ľudský kontakt.
Možno teraz veľa umelcov aj preto trávi čas na sociálnych sieťach, keď sú v ateliéri. Pomáha nám to mať aspoň aký-taký ľudský kontakt.
Keď sa pozrieš na tú extrovertnejšiu časť svojej práce, máš výstavu, na ktorú rád spomínaš?
Nedávno som mal výstavu v Kunstpalais Erlangen v Nemecku. Extrémne sa mi tam nechcelo opäť cestovať, no mal som skvelú komentovanú prehliadku, počas ktorej som dostával množstvo doplňujúcich otázok, fotili sme sa a napokon som tam zostal o hodinu a pol dlhšie, ako som mal. Samozrejme, niekedy je to energeticky náročné, ale je to pre mňa skvelý pocit, keď vidím, ako to ľudí úprimne zaujíma.
Čo je pre teba úspech?
Maľujem na nenapnuté plátno, takže vybraté plátna treba pred odoslaním do galérie napnúť a zarámovať. Keď dokončím obrazy a konečne vyberiem „tie pravé“, odmerám ich a pošlem rozmery rámarovi, cítim sa úplne najúspešnejšie.
Už viem, že to najdôležitejšie na tej výstave je hotové. Pred týmto momentom je to často hektické a stresujúce. Neskôr je pre mňa už celá inštalácia výstavy či jej otvorenie v pohode.
Máš sen, ktorý by si chcel dosiahnuť?
Chcel by som docieliť taký moment „trvalo udržateľnej relevancie“. Jednoducho, že moje umenie bude ľudí zaujímať dlho. Veľmi by som sa tešil, ak by zaujalo aj ľudí, ktorí sa rodia teraz alebo sa budú rodiť o desať rokov. Vnímam, že mám fanúšikov zo svojej generácie alebo spomedzi ich rodičov. Veľmi ma však zaujíma, ako budú moju tvorbu vnímať nové generácie. Zároveň prežijem, ak ma úplne zavrhnú. Je to v dejinách umenia bežný jav.
Tak vyhliadky sú asi dobré. Čítala som, že sa o tebe zmieňujú aj učebnice.
Počul som o tom, že som naozaj uverejnený niekde v školskej učebnici. A vraj som aj nejaká tá štátnicová otázka. Neviem presné podrobnosti, ale je to veľmi roztomilé. Teším sa z toho.
„Ja si myslím, že nemusíš riešiť promo. Myslím si, že mladí umelci si s tým príliš lámu hlavu a zbytočne tomu venujú veľa rozmýšľania. Ale rozumiem im, bol som taký istý.“
Keď toto číta niekto, kto ťa ešte nepozná, ako by mohol podľa teba začať, aby spoznal tvoju tvorbu?
Môže si pozrieť môj Instagram. Pridávam tam svoje diela a všetko, čo tam dávam, znamená, že som s tým spokojný. Samozrejme, nie je tam všetko. Niekedy totiž maľujem napríklad jednu včelu aj 20-krát. Je pre mňa dôležité spraviť ten istý motív, lebo skúmam, čo sa tam dá spraviť. Toto však pre Instagram nie je také zaujímavé, takže tam nie je možné úplne autenticky predstaviť, čo robím.
Aj taký Picasso mal modré či ružové obdobie, ktoré maľoval päť či desať rokov. A nikto mu nepindal, prečo maľuje niekoľko rokov to isté. Obecenstvo na Instagrame je iné, ľudia by najradšej chceli, aby v každom poste bolo niečo nové. Netrápi ma to, ale uvedomujem si tie zmeny naprieč rôznymi obdobiami. Mám aj peknú webstránku.
Kde môžu ľudia uvidieť tvoje obrazy najbližšie?
Pracujem na veľkej výstave v Prahe, ktorú otvoríme už 5. mája. Musím priznať, že v dôsledku toho, že som v Prahe od roku 2017 nevystavoval, som z toho aj trošku nervózny. Tvorba nejde vždy podľa predstáv a aj teraz si všímam, že to ide pomalšie, ako som očakával. Aktuálne pracujem na jednom veľkom obraze, pripravil som pozadie, taký západ slnka. Viac však neprezradím.
