Paula Gogola, slovenská vizuálna umelkyňa žijúca v Prahe, tvorí obrazy, ktoré dýchajú túžbou a krehkosťou identity. Za dielo Limerence získala v septembri prestížne ocenenie Maľba 2025, ktoré každoročne udeľuje Nadácia VÚB. V rozhovore hovorí o svojom kreatívnom procese, o tom, čo znamená byť kvír človekom v dnešnej spoločnosti, aj o tom, kde hľadá pokoj, keď svet okolo nej vibruje neistotou.
V rozhovore sa dozviete:
- ako vníma tému blízkosti, ktorú otvára aj v umení,
- ako hľadá autenticitu a čo jej pomáha nedať sa pohltiť online svetom,
- ako vyzerá jej tvorivý proces a čo rozhoduje o tom, že obraz je hotový,
- na akých projektoch pracuje teraz vrátane baletnej scénografie a spolupráce s Natáliou Sýkorovou.
Aký bol tvoj prvý pocit, keď si sa dozvedela, že si víťazkou súťaže Maľba 2025?
Bola som nadšená, ale zároveň som mala hroznú trému. Cítila som sa akosi popletene, či sa mi to náhodou len nezdá. Musím povedať, že som to nečakala.
Čo pre teba toto ocenenie znamená ako pre umelkyňu, ale aj človeka, ktorý sa dlhodobo snaží hľadať svoj hlas v umení?
Je to určite veľmi významná udalosť, gesto uznania na slovenskej scéne. Maľbu roka sme každoročne sledovali ešte so spolužiakmi na škole. Je mi veľkou cťou byť súčasťou ocenených umelcov. Zároveň musím povedať, že ma veľmi potešila finančná odmena. Prostriedky, ktoré som získala, mi dávajú priestor na ďalšiu tvorbu. Chvíľu nemusím riešiť existenčné veci.
Trh s umením teraz zažíva trochu krízu alebo také tichšie obdobie. Zjavne to súvisí s politicko-ekonomickou situáciou. Ale snažím sa nebyť pesimistická.
Vnímaš, že v Česku máš aj vzhľadom na situáciu lepšie podmienky na tvorbu ako doma?
Je to tu určite košatejšie, čo sa týka vkusu, tém, ktoré sa nielen cez umenie otvárajú, a aj ľudí, ktorí sú celkovo otvorenejší. Určite sa tu cítim bezpečnejšie, pohodlnejšie. Na Slovensku je teraz situácia veľmi ťažká.
Limerencia je stav intenzívnej neúmyselnej posadnutosti druhou osobou, ktorý sa vyznačuje túžbou po opätovaní citov a častými obsedantnými myšlienkami. Tento stav je odlišný od lásky, pretože je často založený na neistote a zahŕňa premenlivé pocity extázy a zúfalstva.
Víťazné dielo Limerence odkazuje na túžbu, blízkosť a identitu v ére sociálnych sietí. Ako by si ho opísala svojimi slovami?
Nerada rozprávam o svojej tvorbe tak podrobne. Občas tvorím viac racionálne, analytickejšie, vyjadrujem cez obraz postoj k rôznym témam. Tento konkrétny obraz však bol pocitový a náladový. O to ťažšie sa mi o ňom rozpráva.
Je z cyklu, v ktorom som zapracovávala motív „železnej panny“, zaujímala ma ambivalencia alebo dvojznačnosť artefaktu a jeho účelu. Náhodou som natrafila na fotku a ostalo mi to tkvieť v mysli.
Bola som fascinovaná portrétom a hmotou, ktorú mali stredoveké vyrezávané panny. Zaujímal ma najmä rozkol medzi krásou a utrpením, koreláciou týchto dvoch zdanlivo protichodných emócií. Je to obraz o tenzii, zraniteľnosti a blízkosti.
„Minimálne polovicu svojich životov žijeme v online sférach a to má určite vplyv na fungovanie komunít alebo blízkych vzťahov.“
Mení sa podľa teba spôsob, akým mladí ľudia prežívajú blízkosť?
Nemám to s čím porovnať, môžem hovoriť iba zo svojej skúsenosti, ale mám pocit, že je to iné. Naša generácia má tú výhodu, že ženy majú možnosť byť samostatné, napríklad aj z ekonomického hľadiska. Sociálna stigma okolo toho, že niekto nebol v manželskom zväzku, je teraz úplne mimo v porovnaní s predošlými generáciami. To je rozhodne kladné.
Ale zároveň mám pocit, že sme trocha odpojení od seba. Minimálne polovicu svojich životov – ak nie viac – žijeme v online sférach a to má určite vplyv na fungovanie komunít alebo blízkych vzťahov.
Čo by si chcela, aby si z tvojho diela odniesol človek, ktorý sa pri ňom zastaví? Aká by z neho mala ísť emócia?
Málokedy nad týmto premýšľam vopred. Robím si to tak sama pre seba. Celkovo sa mi v umení páči, keď obsahuje nejakú atmosféru, tenziu alebo clivosť, akýsi náboj.
Tvoje dielo teda balansuje medzi eufóriou a zúfalstvom, medzi túžbou po spojení a pocitom samoty. Kde sa ty osobne nachádzaš dnes?
V podstate, že ako sa aktuálne mám?
V podstate áno.
Ja vlastne ani neviem úplne povedať. Na jednej strane mám pocit, že sa mi celkom darí a že to nie je až také zlé, ale zároveň konštantne čelíme útokom zvonku. Je ťažké byť uzavretá do seba, ignorantsky si hľadieť svojho a riešiť len osobný život, keď pravidelne musím čeliť ťažkostiam, ktoré sa dotýkajú nás všetkých, kvír ľudí obzvlášť.
Neustále sa nám niekto snaží niečo sťažiť. Miestami sa cítim fajn a bezpečne a potom prídu rôzne nezmyselné návrhy zákonov a podobne.
Akým spôsobom sa do tvojho umenia premieta tvoja vlastná skúsenosť so zmenou identity?
Myslím si, že zo skúsenosti so sociálnou zmenou či reintegráciou vyplynulo strašne veľa mojich postrehov v umení. Stále ma to núti premýšľať nad sebou a vzájomným vzťahom s okolím. V podstate je to môj každodenný údel. Prirodzene sa mi to do tvorby nejakým spôsobom stále dostáva. Často premýšľam a hľadám prieniky svojej osobnej skúsenosti a zovšeobecnených sociologických postrehov.
Cítiš v umeleckom prostredí slobodu byť sama sebou alebo sa ešte stále treba za ňu trochu biť?
V našom európskom kontexte táto kategória, bytie trans, nie je ešte úplne definovaná. Nachádzame sa v období, keď prebieha dlhý proces definície, to sa deje vo vede, v politike, v sociálnych kruhoch a takisto v kultúre. Je pre mňa strašne zaujímavé vyskytovať sa v tomto čase a priestore, keď sa môžem spolupodieľať na čiastočnej reprezentácii alebo mať priestor hovoriť o tom na základe žitej skúsenosti.
Som vďačná, že som dostala priestor aj v rámci inštitucionálneho diania cez rôzne výstavy a projekty, ale zároveň sa mnohokrát vyskytli aj situácie, keď môj hlas alebo moje nároky neboli zohľadňované. Ale vo všeobecnosti: celý čas sa snažím vytýčiť si svoje teritórium.
„Najväčšia inšpirácia prichádza v nečakaných momentoch, v novom prostredí, kontexte či z náhodných rozhovorov.“
Čo ti dáva v týchto neistých časoch zmysel?
Asi moji blízki priatelia. Tvoríme si s kamošmi taký uzavretý svet, bavíme sa o umení, vieme sa na chvíľu izolovať, snívať, plánovať a nájsť pokoj. Pomáha mi aj umenie.
Ako vlastne vyzerá tvoj tvorivý proces? Si typ, ktorý potrebuje chaos alebo skôr disciplínu?
Ja som veľmi disciplinovaná. Mám režim a pracujem veľa. Ale zároveň som aj spontánna a monotónna práca ma úplne zožiera. Čas v ateliéri sa snažím nastaviť flexibilne. Keď robím na soche, je to vyslovene manuálna robota – opracovávanie, brúsenie, lakovanie. To som si schopná odrobiť pokojne od rána do tej štvrtej-piatej. Ale maľovanie je pre mňa nočná záležitosť. V noci sa mi z nejakého dôvodu maľuje stokrát lepšie.
Kedy máš pocit, že obraz je hotový?
Dokáže to trvať od povedzme dvoch dní do dvoch týždňov, ale niekedy sa nedokončí vôbec. Je hotový, asi až keď mám pocit, že nastala harmónia v dávkach zásahov. Víťazný obraz Limerence trval asi štyri dni. Vznikal v jednom podkrovnom ateliéri, kde bolo strašne teplo, vtedy som sa neponáhľala, robila som na ňom s presvedčením.
Máš konkrétne miesta, kde nachádzaš inšpiráciu?
Občas idem priamo po linkách, ktoré sú mi blízke – z módnych archívov, architektúry, alebo navštevujem výstavy s podobným typom citlivosti. Často je stimulujúce iba sa tak nabažiť dojmom. Ale často to príde úplne náhodou. Najväčšie impulzy prichádzajú v nečakaných momentoch, napríklad keď cestujem, ocitám sa v úplne inom prostredí, kontexte, z náhodných rozhovorov a podobne.
Aký obraz sa ti momentálne rodí pod rukami?
Som celkom rozlietaná. S Natáliou Sýkorovou pracujeme na voľnom pokračovaní série objektov, ktoré bolo možné vidieť v lete na našej výstave v galérii Medium v Bratislave. A zároveň som v počiatočných fázach príprav, budem robiť scénografiu a kostýmy pre balet jednej poľskej baletnej režisérky. Je to pre mňa strašne vzrušujúce, osviežujúce a veľmi sa na to teším.
