Psychickú prvú pomoc by mal každý ovládať rovnako ako základy zdravotnej prvej pomoci, hovorí lekár a šéf dobrovoľníkov, ktorí pri tragédiách zachraňujú psychiku človeka

Podľa MUDr. Branislava Chrenku by ovládanie psychickej prvej pomoci malo byť samozrejmé ako zdravotná prvá pomoc. Lekár, ktorý je zároveň riaditeľom neziskovej organizácie Modrý anjel, sa s nami rozprával o najťažších situáciách v živote človeka. Opísal aj to, ako Modrí anjeli zasahujú bezprostredne po tragédii a ako s ľuďmi riešia emocionálne spracovanie tragickej udalosti.

Neziskovú organizáciu Modrý anjel podporuje Nadácia VÚB. Aj vďaka tejto podpore sa realizoval pilotný výcvik v psychotraumatológii metodológiou TIR (Traumatic Incident Reduction), čím spravili prvý významný krok v budovaní profesionálnej následnej starostlivosti – podpory pre ľudí s pretrvávajúcimi psychickými ťažkosťami po udalostiach s traumatizujúcim potenciálom.

Modrý anjel poskytuje obetiam tragických nehôd psychickú prvú pomoc a krízovú intervenciu. Čo si pod tým máme predstaviť?

Modrý anjel je nezisková organizácia, ktorá funguje od roku 2010. Ľuďom poskytuje psychosociálnu podporu, ktorá zahŕňa psychickú prvú pomoc a krízovú intervenciu. V živote sa objavujú situácie, keď sa stane niečo zlé, rutina vybočí zo zabehaných koľají a človek nevie ako ďalej. Netuší, čo si počať procesne a administratívne, ale často ani s obrovským emočným prepätím, ktoré situácia so sebou prinesie. Nehovoriac o tom, že sa to prejavuje aj v myslení či telesných prejavoch.

Keď sa človek rozhodne prijať našu podporu, snažíme sa mu pomôcť s tým všetkým. Okrem iného s ním prejdeme, čo bude zajtra, pozajtra, popozajtra, čo treba vybaviť, na koho sa obrátiť, čo sa bude diať, kam ísť, koho splnomocniť… Sú to veľmi pragmatické veci. Psychickú prvú pomoc poskytujeme bezprostredne po nehode a je zameraná na základnú stabilizáciu a sprostredkovanie pocitu bezpečia. Podľa môjho názoru by mal každý ovládať psychickú prvú pomoc rovnako ako základy prvej pomoci.

Krízová intervencia nastupuje pár desiatok minút až niekoľko hodín po tragédii, môže ju poskytovať ktokoľvek, kto má na ňu vzdelanie, spravidla sú to ľudia z pomáhajúcich profesií. Môže to byť hasič, policajt, záchranár, v tíme máme veľa psychológov, sociálnych pracovníkov, pár lekárov, špeciálnych pedagógov, učiteľov, kňazov, ale aj ľudí z biznisu, ktorí majú za sebou naše špecializované vzdelávanie.

Potrebujú modrí anjeli k tejto práci nejaký špeciálny výcvik?

Náš výcvik v krízovej intervencii je koncipovaný na dvesto vyučovacích a tréningových hodín, trvá päť mesiacov a predchádza mu veľmi prísne výberové konanie. Snažíme sa zistiť, ako by ľudia reagovali v rôznych situáciách, dostať ich do úzkych a vidieť, ako reagujú.  Všetci modrí anjeli sú dobrovoľníci. Robia to popri svojej práci, nikoho to neživí. To, že slúžia nočnú alebo dennú pohotovosť, sú k dispozícii pre výjazdy a zásahy, to je dobrá vôľa všetkých modrých anjelov.

Modrí anjeli zasahujú pri cvičení hromadného nešťastia v tuneli Sitina v Bratislave.

Aké sú predpoklady, aby človek mohol robiť krízovú intervenciu?

Mal by mať vysokoškolské vzdelanie, ale nie je to nevyhnutná podmienka, predsa len je naša práca okrem psychickej náročnosti náročná aj intelektuálne. Podmienkou v tejto súvislosti je však pomáhajúca alebo zasahujúca profesia, ale tak ako uvádzame aj na internete, sú výnimky, keď osobnostný predpoklad človeka môže natoľko zavážiť, že spravíme výnimku a dámu mu šancu vstúpiť do vzdelávania. Ďalej by mal človek mať nad 25 rokov, dobrý fyzický stav, dobrú kondíciu a dobrú psychickú odolnosť. Žiadna z našich podmienok vstupu do tímu nie je neprekonateľná.

Prečítajte si tiežSyndróm náhleho úmrtia dojčiat prichádza nečakane. Predísť sa mu dá monitorom dychu, ktorý si môžu rodičia požičať z nemocnice

Syndróm náhleho úmrtia (SIDS) dojčiat je diagnóza, ktorú lekári stanovia, žiaľ, až keď je neskoro. Neexistuje spôsob, ako syndróm bezpečne predvídať. Našťastie veda a technologický vývoj pomáhajú náhlemu úmrtiu predísť. Nadácia Križovatka je organizáciou, ktorá vybavuje nemocnice po celom Slovensku spoľahlivými monitormi dychu bábätiek, ktoré zachraňujú životy.

Ako prebieha spolupráca so záchranármi?

Modrý anjel má korene na operačnom stredisku zdravotnej záchrannej služby. V roku 2010 sme sa osamostatnili, pretože neboli vhodné podmienky, aby krízovo-intervenčný tím mohol fungovať na operačnom stredisku. Stále tam však spolupráca je, keď lekár alebo dispečer na operačnom stredisku zhodnotí, že dostal hlásenie o situácii, v ktorej by bolo dobré využiť modrých anjelov, tak nám zavolajú a pošlú nás na miesto.

Spolupracujeme aj  s hasičským a záchranným zborom a s Detskou fakultnou nemocnicou v Bratislave. Veľmi záťažové pracovisko v tomto smere je detské ARO, kam vozia veľmi ťažké stavy. Fungujeme aj na princípe proaktivity, to znamená, že keď niečo zachytíme z médií, tak sa snažíme kontaktovať samosprávu alebo políciu, a ponúknuť zasiahnutým našu podporu a služby. Pre osoby zasiahnuté tragickou udalosťou je naša podpora vždy poskytovaná bezplatne.

Pri zásahu je veľmi dôležitá komunikácia zasahujúcich zložiek, každý musí vedieť, čo je jeho práca a nepliesť sa pod nohy iným, priority sú jasne dané, záchrana života je na prvom mieste. Na fotografii veliteľ zásahu Modrých anjelov komunikuje s veliteľom záchranárskeho zásahu.

Máte prehľad, ako podobné projekty fungujú v zahraničí? Môžeme sa od iných krajín v tomto smere inšpirovať?

Neviem o tom, že by fungoval niekde v zahraničí treťosektorový subjekt, ktorý by poskytoval takúto službu. V zahraničí ju poskytujú väčšinou záchranárske zložky, pretože si uvedomujú, že keď sa krízová intervencia poskytne včas, zmierni sa miera prežívaného stresu. V Česku majú hasičov, ktorí sú vycvičení v krízovej intervencii, v Rakúsku funguje krízová intervencia pod Červeným krížom.

Mnoho ľudí hovorí, že s traumou sa človek musí vyrovnať sám, treba sa vyplakať, nechať tomu čas. Ako to vidíte vy?  

Treba robiť to, čo pomáha, a každému pomáha niečo iné. Pokiaľ človek vyslovene nechce byť sám, nemal by byť sám. Nepoznám človeka, ktorý by v takej situácii chcel byť úplne sám. Stane sa, že nás niekto odmietne, ale má tam rodinu. Plne to rešpektujeme, nevnucujeme sa, nemáme pocit, že máme patent na to, ako udalosť spracovať.

„Je normálne, že niekoľko hodín po ťažkej udalosti nemusia prísť vôbec žiadne emócie.“

Skôr platí, že ľudia, ktorí nemajú nikoho, to nesú veľmi ťažko. Aj na linku nám volávajú častejšie opustení ľudia a aj nám sa títo ľudia opúšťajú veľmi ťažko. Oni sa naozaj nemajú s kým porozprávať, nemajú sa na koho obrátiť, nemajú blízkych. Sú to veľmi nepríjemné situácie, v ktorých sa aj my modrí anjeli boríme s existenciálnou tiesňou toho človeka.

S čím sa ľudia najťažšie vyrovnávajú, dá sa to vôbec zovšeobecniť?

Nedá sa to zovšeobecniť, ale jeden z najhorších zážitkov, ktorý sa človeku môže stať, je úmrtie dieťaťa. Tiež sme mali extrémny prípad, keď v aute zomrela celá rodina, manželka a tri deti, zostal otec. Prípadne niekto, kto šoféroval auto, prežil, ale v aute stratil celú rodinu. Nikto si nevie predstaviť, čo ten človek musí prežívať. Nedá sa to merať, lebo dno každého človeka, je v tej situácii preňho najhlbšie. Či už zomrie celá rodina, alebo jedno dieťa, tá udalosť je pre človeka úplne najhoršia. A dve „najhoršia“ sa nedajú porovnávať, nie je na to objektívny ukazovateľ.

Poskytujete výlučne prvú pomoc alebo s ľuďmi pracujete dlhodobejšie?

Spravidla je naša pomoc krátkodobá. Drvivá väčšina ľudí má vlastné kapacity na to, aby sa so situáciou vyrovnala. Časom, s podporou blízkych. Nepracujeme iba so zasiahnutým, pracujeme aj s rodinou, resp. so sociálnou sieťou toho človeka, ktorú učíme a vysvetľujeme, ako byť podporný a čomu sa vyvarovať. Bavíme sa naozaj o hodinách, maximálne dňoch. Ľudia vždy dostanú na nás telefonický kontakt, niekedy sa niekto o pár mesiacov ozve a poďakuje alebo sa ozve, že by potreboval ešte s niečím pomôcť, prípadne, že sa mu to nedarí spracovať, že sa s tým nevyrovnal.

Sú veľké udalosti, ako bol výbuch Vojenského opravárenského podniku v Novákoch, nehoda autobusu v Hriňovej, havária lietadla v Hejciach, na ktoré sme chodili aj počas spomienkových výročí. Naším posledným veľkým zásahom bola nehoda školského autobusu s gymnazistami z Piešťan, za ktorú dostala organizácia aj zlatý záchranársky kríž.

Je dobré, že aj hasičský a záchranný zbor začal koncipovať vlastné krízovo-intervenčné tímy. To znamená, že dnes už ony posielajú svojich psychológov, z ktorých mnohí majú vzdelávanie z Modrého anjela, čiže ich berieme aj ako našich spolupracovníkov. Do týchto väčších zásahov už zväčša chodia iba oni.

Napriek tomu nemajú kapacitu potiahnuť pomoc na niekoľko dní, keď napríklad niektorí ľudia potrebujú podporu pri rozlúčke s telom v márnici. Ich pomoc je limitovaná časom ešte viac ako tá naša. Niekedy prácu preberáme po nich. Keď havarovali opatrovateľky z Rakúska, boli tam hasičskí psychológovia, ale do rodín, ktoré boli z celého Slovenska, už nešli, boli iba na mieste udalosti.

Transport zranených z miesta neštastia do bezpečia má svoje pravidlá. Modrí anjeli sa v takejto chvíli venujú ľahko zraneným, nezraneným a svedkom udalosti, prípadne náhodným okoloidúcim, ktorí sa prišli “pozrieť na nešťastie”.

Spomínali ste, že dôležitá je aj komunikácia s blízkymi. Čo im v prvom momente radíte alebo naopak, aké chyby často robia?

Najčastejšou chybou je, že rodina chce svojich blízkych často upokojiť slovami: „Neplač, to bude dobré, veď máš ešte ďalšie zdravé dieťa, musíš sa teraz jemu venovať.“ Čiže všetky tie dobre mienené rady do života, ako by to človek mal a nemal robiť, sú úplne mimo toho, čo pomáha. Najlepšie je nechať toho človeka smútiť spôsobom, aký mu pomáha, aký je pre neho potrebný, rešpektovať hranice.

Je normálne, že niekoľko hodín po ťažkej udalosti nemusia prísť vôbec žiadne emócie, lebo funguje obranný mechanizmus. A neznamená to, že človek je krutý, bezcitný, jednoducho na to nemá kapacitu. Pomáha tam len byť a povedať: „Je mi to veľmi ľúto a keby si čokoľvek potreboval, som tu.“ Takže čo sa množstva slov týka, platí menej je viac. Smútenie je beh na dlhé trate.

Stretávate sa so situáciami, keď sú obeťami dospelí, ale aj deti. Aký je rozdiel v komunikácii s nimi?

Veľký. V tíme máme ľudí, ktorí robia s deťmi a ktorí s deťmi vôbec nerobia. Vychádza to z našich profesií. Čiže, keď niekto pracuje s deťmi aj vo svojej profesii, tak je to voľba číslo jeden. Deti sa líšia podľa veku a schopnosti rozumieť veciam, ktoré sa okolo nich dejú. Jedno však majú všetky spoločné − kopírujú zvládacie stratégie ľudí okolo seba. Tak ako to zvládajú a ako sa o tom rozprávajú dospelí okolo nich, tak to preberajú aj deti.

Veľmi často riešime aj účasť detí na pohreboch. Rodičom a blízkym vždy hovoríme − dajte deťom na výber, ony majú svoj rozum, rešpektujte ich rozhodnutie, a keď ho zmenia hodinu pred zádušnou omšou, rešpektujte to. Je to možné už od troch-štyroch rokov veku, keď sa s dieťaťom dá komunikovať a veľa sa mu dá vysvetliť. Deti majú stratégie zvládania emočného stresu omnoho lepšie ako dospelí. Často sa stáva, že dieťa plače a zrazu sa ide hrať, akoby sa nič nestalo. Rodič alebo cudzí človek tomu nerozumie, a pritom to je veľmi zdravý mechanizmus, keď si dieťa dávkuje záťaž a rozptýlenie.

Aj u dospelých prežívanie a spracovanie udalosti ide ako sínusoida. Chvíľu si to pripustíte, je vám hrozne ťažko, plačete, a potom to potrebuje vytesniť, ísť sa prejsť. Niektorí ľudia sa za to hania, hovoria si, že sú necitliví, že asi nemali toho človeka radi, keď už na neho tak často nemyslia… Pocity viny sú veľmi častým fenoménom, s ktorým sa stretávame v rodinách medzi blízkymi či príbuznými, ako aj medzi tými, čo tragédiu prežili („Ja som prežil, prečo on neprežil?“).

„Deti majú stratégie zvládania emočného stresu omnoho lepšie ako dospelí.“

S deťmi sa treba rozprávať, netreba ich pred situáciou chrániť. Deti majú extrémne dobrý nos na lož, klamstvo a pretvárku, a veľmi dobre vedia, čo sa okolo nich deje, akurát tomu nerozumejú, ale vedia, že je to niečo zle. A už v štyroch rokoch dieťa pravdepodobne videlo na ceste zrazeného vtáčika, čiže na nejakých prirovnaniach sa mu dá fenomén smrti vysvetliť. Nevedia možno, že smrť je definitívna, ale treba sa vyhnúť prikrášľovaniu reality „Len spí“ alebo „Odišiel do nebíčka“. Dieťa sa potom bude báť zaspať. Bude nahnevané na Boha. Skratkovité vysvetlenia, úniky od pravdy sa neskôr vypomstia. Pravda bolí, no dieťa má kapacitu ju spracovať. Aj do života je preň omnoho lepšie, keď sa s ním hovorí na rovinu, pravdivo, citlivo a primerane veku.

Spomínali ste, že máte v tíme ľudí z rôznych profesií. Koľko členov má Modrý anjel?

Momentálne máme približne 70 členov, z toho aktívnych, ktorí chodia po celom Slovensku, je možno 20 až 30. Máme dobre pokrytý západ a východ krajiny, slabšie pokryté je stredné Slovensko. Je to síce nerovnomerne rozmiestnené, ale aj do Banskej Bystrice sa dá z Bratislavy prísť za dve hodiny. Keď treba, ideme aj cez pol Slovenska.

Všetci to robíte ako dobrovoľníci, ale výjazdy niečo stoja. Ako pokrývate financie?

Najmä od korporátnych darcov a nadácií. Bez peňazí sa tá práca robiť nedá, z niečoho musíte zaplatiť účtovníka, benzín, telefón. Tento rok sme prvý krát žiadali o dotáciu štát. Ďalším zdrojom sú 2% z daní a z darov fyzických osôb, čiže ľudia nám môžu každý mesiac posielať na účet určitú čiastku. Nám by tisíc ľudí, ktorí by mesačne poslali desať eur, pokrylo mesačné náklady. Teraz máme takých pravidelných prispievateľov asi piatich.

Ako požiadať o grantNadácia VÚB ročne pomôže stovkám projektov. Zistite, ktorý grant môžete získať pre ten vášZistiť viac o grantoch

Peniaze používame aj na prehlbovanie vzdelávania, ako to bolo v prípade spolupráce s Nadáciou VÚB, z ktorej sa ja osobne veľmi teším. S pánom Pavlom Juračičom, šéfom oddelenia bezpečnosti VÚB, vždy bola veľmi dobrá komunikácia a teším sa, že sa sami ozývajú a dopĺňajú si vedomosti aj o krízových aspektoch komunikácie. Teší ma, že iniciatíva a „hlad“ po poznaní vychádza zo strany VÚB, nie z našej, to je niečo, čo si veľmi cením.

Na čo bolo vzdelávanie v spolupráci s Nadáciou VÚB zamerané?

Išlo o pilotný výcvik v psychotraumatológii metodológiou TIR (Traumatic Incident Reduction). Dlhé roky sme sa snažili vytvoriť sieť následnej starostlivosti. Keď ľudí po krízovej udalosti opustíme, niektorí z nich nemajú udalosť spracovanú a nevedia sa so situáciou vyrovnať ako ostatní.

V niektorých prípadoch je človek po tragédii naozaj psychicky paralyzovaný. Dokáže TIR nahradiť napríklad upokojujúce lieky?

Nie je pravda, že TIR a psychofarmaká sa navzájom bijú, alebo že jedno, či druhé je lepšie. Lieky predpisuje psychiater a v niektorých prípadoch sú plne indikované, väčšinou však odstránia príznak (pocit) a nie príčinu. TIR môže pomôcť spracovať príčinu tak, že neskôr už lieky bude možné prestať užívať, čo samozrejme znova musí odobriť psychiater. Obe modality sú záslužné, lieky často pomôžu človeku prežiť do doby, než bude mať kapacitu a silu traumatickú udalosť spracovať v psychotraumatologickom sedení.

Prirovnal by som to možno k liečbe infikovanej rany, bez antibiotík by nebolo možné ranu otvoriť, vyčistiť a znovu zašiť tak, aby sa zahojila. No a jazva zostane tak, či onak. A niekedy zvykne bolieť, keď sa mení počasie. Rovnako to je aj vtedy, keď sa TIRom podarí zahojiť starú ranu, jazva zostáva.

Ako by fungovanie Modrého anjela mohlo vyzerať v budúcnosti?

Ideálne by to malo vyzerať tak, že na celom Slovensku by 24 hodín 7 dní v týždni bola v každom krajskom meste dvojica modrých anjelov. Ak by sme išli dobrovoľníckym modelom, vtedy by bol dostatok okolo 360 ľudí. Druhou možnosťou je model poloprofesionalizácie, čiže ľudia by mali pohotovosť platenú. Všetko teraz robíme vo voľnom čase a ukazuje sa, že sa to nedá takto robiť ďalej. Keby sme všetkých členov, ktorých máme, vedeli zamestnať na úväzky, bolo by to ideálne.

MUDr. Branislav Chrenka, MHA

Kto je MUDr. Branislav Chrenka, MHA?

Od roku 2013 je riaditeľom organizácie Modrý anjel. V rámci projektu pôsobí ako terénny pracovník, pracovník krízovej linky, inštruktor prvej pomoci v tíme a certifikovaný facilitátor spracovania traumatických zážitkov (Traumatic Incident Reduction). Študoval na Lekárskej Fakulte UK v Bratislave, po štúdiu pracoval ako lekár na humanitárnej misii na Haiti, na Klinike detskej hematológie a onkológie v Bratislave a II. Detskej klinike DFNsP v Banskej Bystrici. Absolvoval dvojročné vzdelávanie v oblasti detskej paliatívnej starostlivosti v detskom hospici a ročný výcvik v sprevádzaní v smútení.

Mohlo by vás zaujímať